Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Po melancholickú, sladkobôľne sychravú metalovú romantiku sa zvyklo chodiť na sever, dosť vzdialený sever, to ste od Helsinki až po laponské končiny mohli ísť vyslovene na istotu. Myslím, že v tomto sa nezmenilo nič, nie že by som držal prst na tepe fínskeho gothic-, atmospheric- a podobného metalu, ale o nejakej kríze v tomto odvetví tamojšieho kovotepectva nepočuť. Tu u nás na Slovensku zase už nejaký čas máme šťastie v tom, že až tak ďaleko na sever chodiť nemusíme.
Neviem, ako sú na tom v Sabinove s jazerami, veľkou spotrebou vodky bez veľkého rečnenia okolo a s častými dobrovoľnými odchodmi zo života, v lete som tadiaľ išiel a nevidel som z toho nič. Na to, aby tam vznikla veľmi fínska hudba, zrejme takéto regionálne svojrázy nepotrebujú. Históriu i tvorbu tamojších GLOOM som načrtol v recenzii na predošlý album, teraz sa pozriem na aktuálny tretí, vydaný začiatkom apríla tohto roku.
Čo je teda u GLOOM po troch rokoch nového? Úprimne, najviac asi to, že skupina migrovala od Metal Age Productions ku Slovak Metal Army, čo je odhadom tridsať kilometrov. Takéto veci sa stávajú po celom metalovom svete, umelcom vždy treba držať palce a zamerať sa na to, čo s čím na novinke prišli A aj keď sa u GLOOM prekvapenia nedočkáme, po hudobnej stránke toho ponúkajú celkom dosť. Deväť nových skladieb, pričom tretia v poradí „Bleed In My Arms“ je coverom od – aké šokujúce! – fínskych titanov melanchólie SENTENCED. (Kapela takéhoto štýlového zamerania bude asi sotva prevzatou kompozíciou ctiť IMPETIGO, všakže.)
Predošlý album ma bavil a „Awaken“ na tom nie je inak. Že GLOOM dávajú prednosť hlasu srdca pred úsilím o originalitu v tomto prípade nech berie čert. V takom death metale máme v súčasnosti „švédske“ spolky od Čiech cez Nemecko až po USA a Austráliu, Slovensko si jednu „fínsku“ bandu dovoliť môže. Rado Priputen so spoluhráčmi tvorí veľmi uveriteľný a chytľavý melodický atmosférický metal, ktorý má bližšie ku gotickému rocku než k doom/death fúziám. Vo výsledku je to celé „fínske“ tak, že si môžu zažiadať o tamojšie občianstvo, ale skladby sú napriek všetkému smútku, bolesti, utrpení lásky a konečnosti smrti v textoch svižné, ľahké a príjemné.
V prospech GLOOM hrá zmysel pre štýl, hudobnícke a skladateľské umenie a aranžérske nápady. Gitary sú často sprevádzané klavírom, k slovu sa dostanú aj iné orchestrácie a spev je osvedčenou žánrovou klasikou. Vokály sú niekedy navrstvené – hlavný melodický, k nemu hlbší recitatív a ešte ženský v podaní hosťujúcej speváčky. Niekedy v „zbore“, inokedy v duete, podľa toho, čo si ktorý text vyžaduje. Darí sa tu takisto držať v symbióze „pesničkovosť“ a zároveň metalová košatosť. Na „Awaken“ je aj melanchólia, aj vzdušnosť, a zároveň priestor dostáva vášeň. Za novátorstvo album do dejín nevstúpi, nie je ani poslucháčsky náročný, naopak, skladby idú do ucha na prvý šup. Napriek tomu nejde o nahrávku, ktorú po troch vypočutiach založíte, lebo už nemá čo ponúknuť.
Minule to síce bolo o pol bodu viac, to však neznamená, že by teraz niečo bolo horšie. Akurát že GLOOM na novinke začali tam, kde pred troma rokmi skončili.
velmi dobry album ktory sa lahko pocuva, neomrzi ani pri opakovani
ale ak mam chut na nieco podobne nie vzdy to vyhra prave Gloom, v tom style je velka konkurencia, povedzme ze Sentenced a Charon si pustam predsa len castejsie
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.